Christine Delphy

„Nad naším vyslanectvom v Kábule vlaje americká zástava … A afganské ženy sú slobodné“, zdôrazňoval G.W.Bush vo svojej reči o stave únie koncom januára. „Koalícia proti terorizmu“ vraj vedie vojnu, aby oslobodila Afgancov. Po bombardovaniach a po vstupe oddielov Severnej aliancie do Kábulu uverejnili noviny obrázky ženských úsmevov, ktoré sú vraj prapríčinou konfliktu…

Čudné dôvodenie, keď sa spojencami za nových vládcov dosadení starí mužahedíni nechovajú lepšie ako talibáni. Posledné reportáže nemôžu zatajiť obavy občanov Kábulu a Džalalabádu a ich znepokojenie, založené na vlastných skúsenostiach: medzi rokmi 1992 a 1996 oddiely Severnej aliancie („zjednoteného frontu“) masakrovali a vraždili ranených a zajatcov, terorizovali a vydierali obyvateľstvo. V súčasnosti sa to opakuje skoro identicky a Afganistan je ďalej rozdelený na oblasti kmeňových vodcov, ktorí hrozia vyvolať novú občiansku vojnu.

Američania sa nezaujímajú o práva žien v Afganistane, veď ani v Kuvajte, ani v Saudskej Arábii, ani inde to nerobia. Naopak, oni vedome obetovali Afgancov vlastným záujmom. Odkiaľ sa nabrali mužahedíni? Už v roku 1978, pred vpádom sovietskej armády do krajiny, vodcovia kmeňov a náboženskí hodnostári vyhlásili svätú vojnu proti marxistickej vláde Nura Mohameda Tarikiho, ktorý nútil dievčatá ísť do školy a zakázal levirát (povinnosť bezdetnej vdovy vydať sa za brata svojho mŕtveho muža) aj predaj žien. Nikdy nekončilo štúdium toľko lekárok, profesoriek a právničiek, ako v rokoch 1978-92.

V očiach mužahedínov si práva žien zasluhujú vojnu … proti nim. Po sovietskej invázii dostáva tento boj vlastenecký ráz a má podporu Spojených štátov, ktoré považujú nepriateľa svojho nepriateľa za svojho priateľa. Dobre vedia, čo zamýšľajú mužahedíni so ženami, ale záleží len na tom, že sú proti Moskve.

Po odchode sovietov vojna pokračuje a obracia sa hlavne proti civilom. Vojaci Severnej aliancie rabujú domy a znásilňujú ženy. Miestni velitelia vydierajú šoférov nákladných áut na každých 50 kilometrov a len neporiadok a korupcia zabraňujú aplikácii šárije. Takto sa pripravuje pôda pre príchod talibanov, duchovných synov týchto mužahedínov, ktorí sú rovnako antikomunistickí ako ich otcovia, ale k tomu ešte fundamentalistickejší: preto sú dobrí kandidáti na pomoc USA, ktoré (cez Saudskú Arábiu) posielajú doláre pakistanským madrasám (koránovým školám).

Bojovali tu Spojené štáty vždy za práva žien? Nie. Aspoň niekedy? Nie. Naopak, šliapali po nich. Pretože marxistické vlády spriaznené s nepriateľom USA bránili a podporovali afganské ženy, bolo treba obetovať ich. Nemožno pripustiť, aby nejaké ľudské práva stáli v cesty svetovej hegemónii! S právami žien je to ako s irackými deťmi: ich smrť je cenou za americkú moc.

Ako všetky feministky celého sveta a po viac ako dvoch rokoch intenzívneho boja proti osudu afganských žien pod vládou talibanov dúfam, že nová vláda zaručí práva žien. Zlepšenie ich stavu by mohlo byť nepredvídaným úspechom tejto vojny: akési kolaterálne dobrodenie. Možno mať túto nádej. Bez snívania. Skupina Burhanuddina Rabbaniho, vtedajšieho ministerského predsedu, uznávaného celou medzinárodnou komunitou, uzákonila šáriju v Kábule v roku 1992. A v roku 1995 sa vojská toho istého Žamiat-el-Islamiho pod vedením veliteľa Masuda oddávali v Kábule orgiám znásilňovania a vraždenia.

Tí, čo rozhodujú a tí, čo to podstupujú

Po jednaniach v Bonne sú v provizórnej vláde dve ženy z exilu: jedna za stranu Hezb-e-Wahdat, druhá za Parchami. Rawa, revolučná strana afgánskych žien, pracujúca už šesť rokov v utečeneckých táboroch najmä pri výchove dievčat, odmieta obidve menované strany ako „žoldnierske a vražedné“. Rawa je proti talibanom, ale aj tak zo všetkých síl protestovala proti bombardovaniu krajiny. Spolu s inými organizáciami žiada, aby medzinárodná sila chránila afganský ľud proti „zločincom Severnej aliancie“.

Žamiat-el-Islami robí pod tlakom medzinárodných inštitúcií „ústupky“. Posúďte:

Za týždeň po dobytí Kábulu vyhlásil jeden z vodcov tohto hnutia na vlne BBC World, že „reštrikcie“ voči ženám budú uvoľnené – bez ďalších podrobností okrem tej, že „burka už nebude povinná: postačí hidžab“. Hidžab je plášť, zahaľujúci celé telo vrátane hlavy a tváre; burka je jednoduchý závoj. Hidžab (v Iráne sa volá čador) postačí. To sa nám sníva?

A keby aj pribudlo slobôd, ospravedlnilo by to vojnu? Ak ide o ľudské práva, otázka je vždy tá istá: môže byť pre určitú populáciu niečo horšie ako vojna? Kedy jej možno dať prednosť? Povedať, že táto vojna je pre afganské ženy blahodarná znamená rozhodnúť, že je pre ne lepšie umrieť pri bombardovaní, od hladu alebo od zimy, ako žiť pod vládou talibanov. Radšej smrť ako otroctvo: tak rozhodla západná oficiálna mienka … za afganské ženy. Toto rozhodnutie mohlo byť hrdinským činom, keby západniari boli dali na váhu vlastné životy miesto životov Afganiek.

Nezodpovedný spôsob výroby alibi pre „oslobodenie afganských žien“ ilustruje aroganciu Západu, ktorý si osobuje právo nakladať s druhými podľa svojho uváženia. Toto preniká celý jeho prístup k Afgancom, ba všeobecne charakterizuje postoj panujúcich voči ovládaným.

Navrhujeme jednoduché pravidlo pre medzinárodnú morálku, platné aj pre jednotlivcov: Nikto nemá právo robiť rozhodnutia, najmä nie hrdinské, ak niekto druhý má znášať ich dôsledky. Len populácia, ktorá znáša vojnu, môže povedať, či to stojí zato. Ale v tomto prípade ten, čo rozhodol o vojne, netrpí ňou, a ten, čo ju musí znášať, sa tak nerozhodol. Afganské ženy sú teraz na cestách, pod stanmi, v táboroch, a sú ich milióny: jeden milión utečencov viac ako pred vojnou za hranicami a jeden milión presídlencov vo vlasti. Mnohí riskujú stratu života – a bez záruky, že ich „obeť“ im vynesie dodatočné práva. Ostatne, dá sa hovoriť o obeti, keď ju človek nevolil sám?

V prvom rade by sa patrilo, aby spojenci prestali vytrubovať, že Afgancom spôsobujú utrpenie pre ich dobro. Aby prestali predstierať, že to pre ich slobodu im berú právo rozhodovať o vlastnom osude, dokonca aj právo žiť. Treba sa obávať, aby sa táto pesnička nestala šlágrom; dlhý je zoznam štátov, ktorým koalícia spojencov proti zlu sľubovala priniesť dobro zbraňami. A samozrejme akákoľvek podobnosť na udalosti minulé a v takej ďalekej minulosti, že spomenúť ich by bola vykopávka, teda akákoľvek podobnosť s koloniálnymi vojnami – je púha náhoda a zhoda okolností.

Vojna za účelom ovládnutia a vykorisťovania nikdy nepohne dopredu ľudskými právami. Takéto bombardovania v mene civilizácie nechávajú zabudnúť na mnohé princípy, na ktoré sa naša civilizácia inakšie odvoláva. Spojenci vyhlásili za neplatné, napríklad, Ženevské konvencie o vojnových zajatcoch; v tom boli najprv spoluvinníkmi talibanov v Mazare, teraz sú komplicmi manévrovania Američanov. Spojené štáty vynachádzajú nové pseudojuristické kategórie a hovoria o „ilegálnych bojovníkoch“ na Guantáname, ktorých vraj nechráni nijaké právo, ani národné, ani medzinárodné, ani všeobecné, ani vojnové.

Verejné slobody, pýcha našich demokracií, sú anulované; medzinárodné právo dostáva smrteľnú ranu – svedčí o tom agonizujúca Organizácia spojených národov. Len ozajstná a mierumilovná spolupráca všetkých národov vedie k rozvoju ľudských práv, nie je však na programe dňa. Je na nás, aby sme ju tam dostali.

Prameň: Christine Delphy, Une guerre pours les femmes?, Le Monde diplomatique, č. 576, s. 36, marec 2002.

Preložil Rastislav Škoda