Rudolf Augstein

Chýbajú akékoľvek mysliteľné dôkazy a poukazy na to, žeby apoštol Peter bol niekedy býval v Ríme, ani nehovoriac o tom, že by bol býval rímskym biskupom. Aj legenda, že bol ukrižovaný v Nerónovom cirkuse – podobne ako jeho učiteľ a spasiteľ, ale zo samej pokory visiac zavesený dolu hlavou – nie je nič iné ako pobožná rozprávka. A ako by sa aj bol dostal do Ríma, ak nie na rozkaz rímskych mocipánov?

A predsa sa považuje peterský dóm v Ríme za duchovné stredisko katolíkov celého sveta, ba dokonca všetkých kresťanov. Nijaký veriaci sa nepohorší na tom, že táto prepychová stavba bola postavená na podvodoch, klamoch a blúznivých prianiach.

S Pavlom, najvýznamnejšou postavou prvotného kresťanstva, to bolo inakšie. Bol rímsky občan. Festus, rímsky miestodržiteľ v Judei, mu pri výsluchu povedal: „Chceš ísť k cisárovi. Prídeš k cisárovi.“ Ako väzeň sa dostal na lodi cez Krétu a Maltu do Ríma. Ako väzeň smel dostávať listy a písať posolstvá. Ako dlho, to je sporné, lebo bol popravený; možno v roku 64, teda v roku, keď cisár Nero pripisoval kresťanom vinu za požiare v niektorých štvrtiach Ríma. Vtedy sa začalo ukrutné prenasledovanie kresťanov.

Pavlovu smrť v Ríme možno považovať za pravdu. No prekvapuje, že apoštol národov Pavol vo svojich listoch z Ríma ani raz nespomína svojho kontrahenta Petra. Podľa toho vtedy ešte nebolo rímskeho biskupa.

Môže sa teda úradná katolícka cirkev pri svojom tvrdení o nepretržitom nástupníctve rímskeho pápežstva odvolávať na svätého Petra ako prvého rímskeho biskupa? Vôbec nie.

Ak sa pozrieme do Petrovho životopisu, zistíme, že tento rybár menom Šimon pôsobil predovšetkým v Kafarnaume na Genezaretskom jazere a ako Kristov učeník dostal meno „Petros“, po grécky „skala“ a aramejsky „kepha“. Pavol ho vo svojich po grécky písaných listoch volá „Kephas“.

Šimon-Peter sa pripojil k Ježišovi ako jeden z prvých učeníkov a neskoršie vystupoval príležitostne ako ich hovorca. Naproti tomu „apoštol pohanov“ Pavol nikdy nevidel a nepoznal „človečenského“ Ježiša, t.j. Krista za jeho pozemského života. Napriek tomu tvrdil, že jeho misijné poslanie mu nebolo sprostredkované inými apoštolmi, ale že ho dostal priamo od božieho syna.

Hovorí o sebe, že bol „horlivý“ v prenasledovaní prvých kresťanov. Až keď sa mu na ceste do Damašku zjavil vzkriesený Kristus, prežil tento veľmi vzdelaný muž z prísne ortodoxnej židovskej rodiny zázračné obrátenie na kresťanstvo.

Keďže aj Peter aj Pavol okolo roku 65 miznú v temnotách minulosti, naskytla sa možnosť zostaviť legendu o rovnako zmýšľajúcom páre. 29. jún sa vyhlásil za sviatok Petra a Pavla a dokonca aj ortodoxní veriaci vo vzdialenom Petersburgu pomenovali po ňom jednu zo svojich katedrál a pevností.

Nech boli títo dvaja apoštoli ako rozdielni, podľa zachovaných údajov mali spoločné presvedčenie, že Pán sa v krátkej dobe vráti na zem; a obidvaja boli väznení so zviazanými rukami i nohami.

Ale prvým kresťanským mučeníkom bol Štefan, ktorý proti sebe popudil ortodoxných židov voľnejším vykladaním Zákona: ukameňovali ho. Bol to spôsob trestu smrti, ktorý rímski okupanti tolerovali a ktorému r. 62 podľahol aj najprísnejší z učeníkov, Jakub, Pánov brat a vedúci Jeruzalemskej obce.

V tom čase ešte Peter žil, no o svojom povolaní za rímskeho biskupa a predchodcu všetkých budúcich pápežov nemal podľa všetkého ani najmenšie poňatie.

Rivality medzi učeníkmi nie sú exaktne dokázateľné, ale zdajú sa byť pravdepodobné: treba sa pozrieť do biblie, najmä na list Pavla Galaťanom, kde stojí napísané: „Ale keď prišiel Kéfas (t.j. sv. Peter) do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie.“ Gal 2,11.

Je predsa len pozoruhodné, že sa smrť kniežaťa apoštolov Petra kladie do roku smrti Pavla, teda r. 64; podľa iných údajov bol Peter už po jeruzalemskom koncile apoštolov r. 49 kameňovaný v Antiochii na Orontese – nie je však isté, či ho pritom aj zabili.

Ako sa dostať z tejto nepríjemnej situácie? Pomocou nepresných údajov a manipuláciami! Ako vysvetliť rozpory? Nič nie je jednoduchejšie: Bude sa predstierať presnosť, ak sa spomenie rieka Orontes (aby sa vedelo, o ktorú Antiochiu ide – pozn.prekl.) a súčasne sa pripustí nepresnosť, ak sa opakovane, ale zväčša v zátvorke, uvedie ako miesto smrti Rím. Raz sa Peter nechá umrieť „podľa (potvrdenej) tradície“ v ďalekej Sýrii (dnešnom Turecku), inokedy, ale to si musí čitateľ takých údajov rozhodnúť vo svojom svedomí sám, v Ríme. V každom prípade sa to však malo stať za čias cisára Neróna.

Z týchto úmyselne mnohorakých údajov vyplýva, že za každú cenu treba počítať s možnosťou, že už r. 64 bol v Ríme biskup menom Peter. Prečo mal mať sídlo práve v Ríme? To nebola náhoda. Rím bol hlavné sídlo početných riadiacich centrál veľkej svetovej rímskej ríše. Prvým rímskym biskupom bol však pravdepodobne Linus (r.67-76).

Spočiatku nemali rímski biskupi nijaký výnimočný vplyv za hranice svojho sídla. Pretože však Pán v podobe Ježiša Krista sa napriek vlastným predpovediam a sľubom vytrvalo na túto zem nevracal a muselo sa ďalej čakať, bolo treba zriadiť koordinačné centrum. Gréčtina bola síce ešte stále hlavnou svetovou rečou, ale čoraz obľúbenejšou sa stávala reč Ciceróna, latinčina; a mnohý kňaz, ktorý si večer líhal ako kardinál alebo biskup, prebudil sa ráno ako pápež – alebo sa neprebudil vôbec. Od cestičiek galilejského rybára Šimona, trojnásobného klamára, až po dogmu o neomylnosti pápeža Pia IX. v roku 1870 a po svätý rok 2000 pápeža Wojtylu to bola dlhá a krivolaká cesta.

Ak vôbec kedy žil človek menom Ježiš, mal vraj veľmi v obľube učeníka Jána. Keď sa apoštol Peter pýtal, kto sa bude smieť dožiť po smrti Ježiša jeho návratu na zem, ukázal Majster na Jána so slovami: „Ten ostane.“ S tým sa však Peter neuspokojil a ďalej naliehal na Krista, aby sa vyjadril presnejšie. Na to Pán: „Ak Ján ostane, čo ťa do toho?“ No ukázalo sa, že Peter si robí príliš veľký nárok na prvenstvo medzi učeníkmi. A preto ho vtedy Pán odbil slovami: „Strať sa odo mňa, satanáš!“

(Kontrola v Svätom písme SSV, 1996: Mt 16, 23: On sa obrátil a povedal Petrovi:“Choď mi z cesty, satan)! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ – pozn. prekl.)

*  *  *

Prameň: Rudolf Augstein, Der Fels, der nicht in Rom war, Der Spiegel, č. 17, s.114, 2000.

Preložil Rastislav Škoda