Elisabeth Niejahrová

Nerovnosť šancí

Nemci veria, že každý sa môže dostať „tam hore“. Omyl: Občania nespozorovali, že sa ich krajina zmenila na triednu spoločnosť. Preto sa sociálny štát v blízkej budúcnosti musí zamerať na zlepšenie perspektív chudobných občanov.
Jeden je syn upratovačky. Matka drhla podlahy v kasárňach a drala sa na poliach, neraz s ňou bol pri zbere cukrovky aj jej syn. Bol inteligentný a vedel rozprávať, no keď jeden učiteľ navrhol, že by mal študovať, smial sa chlapec z dolnosaského Bextenu: „Veď by sme nemali dosť peňazí ani na knihy!“

Druhý nezmaturoval. Ako šestnásťročný odišiel z Daimlerovho gymnázia v švábskom Bad Canstatt pri Štutgarte a pár mesiacov skúšal učiť sa za fotografa. Neskoršie sa prebíjal aj ako taxikár. Po piatej triede gymnázia ho nikdy nevidela skladať skúšky nejaká univerzita či škola.

Gerhard Schröder a Joschka Fischer, spolkový kancelár a jeho minister zahraničných vecí, nemali ľahký štart do života dospelých ľudí. Ako deti nepatrili medzi privilegovaných, no medzitým to dotiahli až „celkom hore“. Teraz otvárajú predvolebný boj, v ktorom bude veľa rečí o školách a univerzitách, o jasliach a rovnosti šancí.

„Vzdelanie je aktuálna sociálna otázka“, hovorieva kancelár vo svojich predvolebných prejavoch. Niekedy spomenie svoju biografiu.

Týmto sa Schröder dotýka témy, ktorá je pre mnohých sociológov „slepý fľak“ vo vedomí Nemcov – a akosi stále uniká ich pozornosti. Štatistiky ukazujú, že napriek svojim gigantickým inštanciám pre rozdeľovanie národného dôchodku nie je Nemecko štátom s výraznou rovnosťou šancí. Bonnský ekonóm Meinhard Miegel to charakterizuje slovami:

„Naša spoločnosť sa rada zdobí prívlastkom «každému podľa výkonu», ale to patrí k jej veľkým sebaklamom.“

Malá sociálna mobilita trvale uniká pozornosti – a ešte zriedkavejšie sa proti nej niečo podniká. Ľudia ju nevidia. Ani na výplatnej listine, ani v štatistike nezamestnanosti, ani v schéme prerozdeľovania. A nedokazujú Schröder a Fischer, že všetko je v poriadku?

V päťdesiatych rokoch vynašiel sociológ Schelsky pojem „nivelovanej strednej triedy“, na ktorom sa dodnes trvá. Nemcom sa páči predstava, že o postupe na spoločenskom rebríčku rozhoduje predovšetkým vlastný výkon a že zdatný sa vždy dopracuje k úspechu. V povojnových rokoch to asi aj tak bolo, keď každý musel začínať od nuly a viac ako desať miliónov utečencov riadne otriaslo starým sociálnym usporiadaním. Možno to tak bolo ešte aj v sedemdesiatych rokoch, keď hospodársky rozmach a investície do vzdelania otvárali mnohým Nemcom mnohé dvere. „Pôsobenie výťahu“ to nazval mníchovský sociológ Beck: rozličné vrstvy spoločnosti sa naraz a spoločne posúvali smerom hore.

Na prvý dojem: áno. No nespočetné prieskumy, štatistiky a experti hovoria: nie. Nedávno ukázala pisanská štúdia o školách, že pri porovnaní 32 štátov je rozdiel vo výkone žiakov z privilegovaných rodín a z nízkych sociálnych vrstiev najväčší v Nemecku, ktoré v tejto triede súťaže obsadilo tridsiate druhé (posledné) miesto; USA skončili na 8. mieste.

Ale či je to prekvapenie? Už koncom deväťdesiatych rokov priniesol rovnaké výsledky prieskum berlínskej Humboldtovej univerzity: viac ako 13 000 detí sa sledovalo po prechode na pokračovaciu školu a výsledok: čím vyššie bolo vzdelanie rodičov, tým úspešnejšie boli ich deti – čo aj nepodávali nijaké výnimočne dobré výkony. Prispievali k tomu aj predsudky učiteľov, ktorí deti z rodičovských domov s nižším vzdelaním nezávisle na výsledkoch testov jednoducho posudzovali horšie. „Očakávali sme, že výsledky školovania nebudú rovnaké – ale že rovnaký výkon sa nehodnotí rovnako – to je vrchol,“ zhrozil sa jeden zo zúčastnených profesorov.
„Nemecko je svetový majster v sociálnom vylučovaní“, hovorí H. Koch, expert na Ministerstve školstva. Ekonóm Miegel varuje pred

„gigantickým mrhaním ľudským kapitálom, teda surovinou, ktorá pre spoločnosť, pracujúcu predovšetkým mysľou, zaisťuje prežitie.“

Veľa hovorí pre to, že nerovnosť šancí bude v budúcnosti narastať:

• Objemy dedenia súkromných majetkov sa do roku 2020 viac ako zdvojnásobia – a budú sa rozdeľovať veľmi nerovnomerne. Ten, čo nič nezdedí, bude vlastnou prácou veľmi ťažko doháňať materiálny náskok detí z bohatých rodín.
• Pôsobiť bude aj fenomén, ktorý sociológ Klocke nazval „sociálne homogénnym manželstvom“: bohatý si berie bohatú, vzdelaný sa žení so vzdelanou. To veľmi potencuje budúce nerovnosti.
• Štartové šance detí sa rozchádzajú, stále väčší počet detí rastie v relatívnej chudobe; v mestách ako Berlín už každé šieste dieťa žije z podpory sociálnym úradom. Sociológovia tomu už dali aj meno: infantilizácia chudoby. Týka sa najmä potomstva žien, ktoré samy vychovávajú svoje deti.
• Učitelia a profesori dávajú stále častejšie dobré a veľmi dobré známky. Výsledky skúšok tým strácajú na sile výpovedi, čo škodí v prvom rade žiakom a študentom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Svoje horšie štartové podmienky ťažko môžu vyrovnať známkovou kvalifikáciou a k tomu ešte rastie význam správania a sebavedomého vystupovania. Profesor Hartmann varuje:
• „Trend k regrutovaniu ekonomickej elity z hornej vrstvy občianskej spoločnosti bude silnieť. Dobré spôsoby správania sa sa síce možno naučiť, ale nie vždy sa prejavujú s potrebnou samozrejmosťou.“

Na základe rozboru kariér 6500 promovaných inžinierov, juristov a ekonómov ročníkov 1955, 1965, 1975 a 1985 Hartmann dokázal, akú enormnú úlohu pri vytváraní životnej kariéry hrá v súkromnom hospodárstve sociálny pôvod. Poschodia šéfov v podnikoch sú ovládané hornými vrstvami spoločnosti. Deti vedúcich zamestnancov, vyšších úradníkov, študovaných príslušníkov slobodných povolaní a podnikateľov s viac ako desiatimi zamestnancami urobili dvakrát tak často „kariéru“ ako deti z jednoduchších pomerov – čo aj mali rovnakú kvalifikáciu. A v ďalšej štúdii sa tento výsledok ešte vyhrotil: Predsedovia správnych rád 100 najväčších nemeckých podnikov sa na 90 percent regrutujú z vlastnej vrstvy. Čím väčší je podnik, tým väčší význam má sociálny pôvod ako rozhodujúci činiteľ kariéry.

Príkladov je nadostač. Šéf masmediálneho koncernu Bertelsmann Thomas Middelhof pochádza z podnikateľskej rodiny práve tak ako predseda správnej rady Nemeckej pošty Klaus Zumwinkel alebo ako nedávny šéf VW Ferdinand Piëch z dynastie Ferdinanda Porscha. Typická je rodinná sieť šéfa finančného oddelenia chemického giganta BASF Dietricha Kleya: Tento syn finančného šéfa firmy Siemens má troch bratov, ktorí sú rovnako topmenežeri alebo podnikatelia. Jeden z nich, Karl-Ludwig, je vedúci finančného oddelenia Lufthansy. Úspešní „šplhavci“ ako nový predseda správnej rady firmy Bayer, Werner Wenning, ktorý ako 19-ročný vstúpil u tejto firmy v Leverkusen do učenia ako predavač, sú výnimky. Šance majú ešte ako sanitári, ozdravovači podnikov, ktorí musia vykonať nepríjemné práce spojené s ich zoštíhlením, t.j. hromadne prepúšťať nadbytočných zamestnancov, ako to urobil šéf MG-Technologies Kajo Neukirch, ktorého otec bol hrnčiar.

Pôvod ako brzda postupu – to by predsa malo naliehavo zaujímať najmä odborárov. Ale téma rovnosti šancí nemá konjunktúru ani u nich. Či sa spytujete u Nemeckého odborového zväzu, či u jednotlivých odborových združení ako napr. IG Metall (kovo a elektrika) alebo najnovšie ver.di (poskytovanie služieb), či dokonca u odborom blízkej nadácie Hansa Böcklera, otázka po prieskumoch, debatách alebo zaujatí stanoviska k problému vyhliadok detí zo sociálne znevýhodnených rodín ostáva všade bez odpovede.

Jeden z vplyvných stratégov zväzu kovorobotníkov, Klaus Lang, konštatuje:

„Po rozlete sedemdesiatych rokov sa naši experti vzdelávania stiahli na svoje odborné políčka a vyžívali sa v podrobnostiach ako napr. o budúcnosti jednotnej školy.“

A tak ostáva nová formulácia starých základných sociálnych požiadaviek úlohou bokom stojacich outsiderov. Brémsky historik Paul Nolte, privolávajúci „nové triedne povedomie“, zdôrazňuje, že

„sociálna nerovnosť by mala byť veľkou témou súčasnosti; nie ako výzva k revolučným aktom, ale ako projekt občianskej osvety. Ide o to, že potrebujeme vedomie zamerané na skutočnosť, že žijeme vo svete, ktorý je charakterizovaný sociálnymi rozdielmi, rozvrstvením spoločnosti a triednymi odlišnosťami.“

Nolte nachádza ukazovatele pre starú triednu spoločnosť v novom rúchu – týka sa to menej oblastí každodennej práce ako skôr konzumu a všedného dňa.

Pred nedávnom boli jednotné ponuky pre všetkých: čo do školskej výchovy, pri televíznych programoch a dokonca aj pri potravinách. Medzitým sa na vlnách RTL a Sat.1 presadila „televízia dolnej vrstvy“, kým na druhom póle sociálnej stupnice sa etablovali vysielače typu Arte. V lepších kruhoch patrí k bontónu posielať deti na drahé súkromné školy a do cudziny; a aj pri mnohých spotrebných predmetoch sa ponuka člení na drahú a lacnú: „Sú takí, čo kupujú minerálku za 30 fenigov a takí, čo idú od marky hore,“ dodáva Nolte. Pre nedostatočný záujem o „nechutnú tému“ krívajúcej rovnosti šancí má niekoľko vysvetlení – napr. sociálnu trhlinu po zjednotení Nemecka medzi Východom a Západom, ktorá však nemá nič spoločné s bežnými triednymi rozdielmi. Alebo že spoločenská kritika patrí dnes minulosti tak medzi ľavičiarmi ako medzi liberálnymi intelektuálmi.

Nie je to tak v iných západných priemyselných krajinách: v Británii, Francúzsku a Spojených štátoch bola a je sociálna priepustnosť spoločnosti veľkou témou. Američania majú stále svoje starosti s kvótami, podporou a ochranou menšín. Briti sú priam posadnutí záludnosťami svojho triedneho systému. Francúzi sa cítia zaviazaní republikánskej tradícii a aspoň otvorene hovoria o triednej príslušnosti.

Keď Nemci hovoria o sociálnej rovnosti, zväčša ide o rovnosť príjmov a nie o rovnosť šancí. Pomalý nárast dôchodku? Nie, ďakujem. Primerané zvýšenie miezd? Božechráň! Kratšie poberanie príspevku v nezamestnanosti? Neoliberálna čertovina! No bez nového naviazania sociálnej a výchovnej politiky to nepôjde. Čím hlbšie padne Nemecko v súťažení vzdelávacích systémov, tým menej mu ostane na sociálne podpory. Bez rovnosti šancí treba na cieľ približnej rovnosti príjmov natrvalo zabudnúť. „Vzdelávacia politika je jedinou možnosťou, ako prerozdeliť príjmy a súčasne podporovať rast,“ povedal americký ekonóm Paul Romer.

Kto naopak školy a škôlky zanedbáva, prispieva k tomu, že vo veľkomestách vzniká niečo, pre čo už majú Briti výraz underclas, podtrieda. Školskí politici potrebujú prostriedky na lepšie kvalifikované učiteľky v jasliach, na výuku jazykov pre cudzincov, pre celodenné školy, atď. Ak berieme za základ čísla OECD, vydávajú Nemci na školstvo 4,4 % hrubého domáceho produktu, priemer OECD je 5,0 % a Švédi vydávajú 6,6 %. Keby chceli Nemci Švédov dohoniť, museli by ročne vydať o 40 miliárd mariek viac. Takéto položky sú však v čase potreby ozdravenia verejného rozpočtu úplne nemysliteľné bez škrtov v sociálnych výdavkoch.

Viac „triedneho povedomia“ podľa francúzskeho a anglického vzoru by iste osožilo; pomohlo by znižovať výdavky na správnych miestach a štátnu pomoc smerovať na tých, čo ju naozaj nutne potrebujú. Pretože nielen školská výchova – aj mnohé sociálne zákony nahrávajú predovšetkým strednej spoločenskej vrstve.

• Napríklad dôchodky: veľmi pomaly sa presadzuje poznatok, že rovnica „starý rovná sa chudobný“ už všade neplatí. Napriek tomu všelijaké „zľavy pre seniorov“ vo verejných zariadeniach pridávajú do vrecka aj 90-ročnému milionárovi. V dohľadnom čase ostane sociálny spád vnútri jednej generácie väčší, než je medzi generáciami.
• Napríklad rodina: politici by urobili dobre, keby menej podporovali mnohočlenné rodiny a väčšmi sa venovali rozdielu medzi bohatými a chudobnými rodinami. Celodenná opatera detí osamotených matiek by potom v hodnotnostnej stupnici bola vyššie ako zachovanie tzv. stavebného príspevku pre deti, ktorý môžu dostať rodiny s príjmom až 50 000 Euro!
• Napríklad postihnutí: aj v tej oblasti sa všeličo nerýmuje. Zrušenie zľavy na cestovnom pre bohatého s poruchou chôdze je prijateľnejšie ako zamietnutie finančnej podpory na opateru pri nevládnosti.

Nové chápanie rovnosti môže dokonca znamenať nové politické väčšiny. Proti sociálnej závisti sa volebnými darčekmi natrvalo nič nezíska. To tušil už francúzsky mysliteľ Alexis de Tocqueville:

 „Nech sú sociálne pomery a politické zriadenie nejakého národa akokoľvek demokratické, treba počítať s tým, že každý občan nájde vo svojej blízkosti vždy nejaké body, ktoré ho prevyšujú, a dá sa predpokladať, že sa bude tvrdohlavo pozerať stále tým smerom,“ napísal v roku 1835. Túžba po rovnosti bude „o to nenásytnejšia, o čo bude rovnosť väčšia.“

Ak nepresvedčí politikov tento názor, vymôžu si to v dohľadnom čase potreby ekonómie. Veľké reformy vzdelávania sedemdesiatych rokov uskutočnila koalícia idealistov a pragmatikov – spoločenská debata o rovnosti šancí súvisela vtedy časovo s rastúcou potrebou odborníkov pre priemysel. Čo nevidieť vyvolá prestarnutie spoločnosti nový nárast potreby kvalifikovaných odborníkov. Z toho hľadiska sa dostávame do rovnakej situácie.

Prameň: Elisabeth Niejahr, Die Zeit, 20/2002.