O SVIATKU VŠETKÝCH SVÄTÝCH A ZMYSLE ŽIVOTA

Keďže si to ešte stále veľa ľudí mýli, rád by som pripomenul, že zajtrajší deň, 1. november, Sviatok všetkých svätých, je katolícky sviatok. Našim blízkym ako aj všetkým zosnulým je venovaný 2. november, sekulárna Pamiatka zosnulých. Pripomína si ho nielen evanjelická cirkev, ale aj iné náboženstvá či ateisti alebo agnostici. Rozlišujme medzi katolíckym uctievaním svätých a sekulárnou úctou k zosnulým.

Mám rád jeden výrok pripisovaný Sartrovi (v skutočnosti pochádza zo starovekej Číny) – človek umiera až vtedy, keď zmizne z mysle posledného živého. Je to nádherné vyjadrenie podstaty humanistickej filozofie, ktorá si vystačí bez ilúzie v posmrtný život, ktorá sa zameriava na čo najúctyhodnejšie prežitie skutočného života. Som ochotný pripustiť, že náboženstvo preukázalo ľudstvu veľké služby, keď v ranom štádiu civilizácie značne skrotilo asociálne pudy – nie však dostatočne. Niekoľko tisícročí malo šancu ukázať, čo dokáže, no zlyhalo, preto voči nemu rastie odpor. Sigmund Freud dokonca tvrdí, že náboženstvu sa podarilo udržať len tak, že znížilo cenu života, deformovalo obraz reálneho sveta a násilnou fixáciou psychického infantilizmu uchránilo mnoho ľudí pred neurózou. Môže sa dnes na takýchto základoch rozvíjať civilizácia?

Život nemá svoj absolútny zmysel, ako sa nám to pokúša dvetisíc rokov vsugerovať kresťanská teológia. Život má obsah, ktorý sami aktívne tvoríme a napĺňame konkrétnym zmyslom. Neexistuje nijaký mravný nárok mimo nás, hodnotou je sama skutočnosť. A ako nám pripomína český religionista Otakar Funda, nemali by sme sa nechať vtiahnuť do sporu o slová a ich významy, ale len do sporu o problémy. Hodnota života nie je závislá na našom mravnom vedomí, ani na našom pochopení mravnosti. Hodnota života je v živote samom a nepotrebuje byť nikým a ničím zdôvodňovaná. Potrebujeme založiť etiku na úcte k životu ako hodnote mimo akejkoľvek ďalšej definície. Vesmír tu nie je kvôli nám, ale my sme tu preto, aby sme čítali v racionalite poriadku vesmíru a aplikovali ju na racionálne riešenia svojich ustavične otvorených problémov. Ani tá najušľachtilejšia ľudská idea nikoho neoprávňuje, aby v jej mene zbavil niekoho života. Nepotrebujeme mesiášov posadnutých víziou nastolenia neba. „Nechajte nebo vrabcom!“ volal nemecký básnik Heinrich Heine. Potrebujeme prostú úctu k životu a návrat ku kritickej racionalite ako najstabilnejšie piliere etiky svetového spoločenstva.

To neznamená, že by človek nemal potrebu vzťahovať sa k svetu, ľuďom, svojim predkom, klásť si bytostné otázky, takmer nábožne sa stíšiť pred skutočnosťou a zmĺknuť v pokore pred velebnosťou bytia, prežiť svoju vlastnú ohraničenosť a ničotnosť, vzťahovať sa k situácii, ktorá sa stala mravnou výzvou – to všetko je bytostným prejavom ľudskosti (opäť slová Otakara Fundu). No argumentovať v prípade etiky náboženstvom je nečestný skrat. Život je ustavičné riešenie problémov bez happyendu. Uniesť to a nezblázniť sa, ani to nevzdať – o tom je skutočná ľudskosť. Vykúpenie je ilúzia. Nie je žiadne vykúpenie, je len triezve, vecné, racionálne kritické, zodpovedné a sústavné riešenie vždy nových problémov.

Aj z toho dôvodu považoval Erich Fromm spoločnosť sústreďujúcu sa na analýzu smrti za nekrofilnú a Baruch Spinoza prízvukoval, že slobodný a múdry človek myslí na smrť ako na poslednú zo všetkých možností a jadrom jeho uvažovania sú meditácie o živote, nie o smrti. Práve láska k životu tvorí podtext a kontext humanistickej filozofie. Psychológ a filozof Erich Fromm v knihe Ľudské srdce vymenoval základné podmienky toho, aby sa v človeku vyvinula láska k životu. Najdôležitejšou podmienkou v detstve je, aby bolo dieťa s ľuďmi, ktorí milujú život. Vrelosť, citový vzťah k druhým ľuďom, sloboda, žiadne hrozby, osvojovanie si princípov (skôr príkladom ako kázaním), ktoré vedú k vnútornej harmónii a sile, povzbudzujúci vplyv a ohlas u ostatných a vôbec spôsob života, ktorý je prirodzene zaujímavý. Fromm nezabúda pripomenúť, že láska k životu sa rozvíja v takých spoločnostiach, v ktorých je dostatok bezpečia, spravodlivosti a slobody, naopak zaniká tam, kde vládne rutinný poriadok, smrť, strach a nedostatok povzbudenia. Na utrpení nie je nič cnostné. Radosť je cnostná a nešťastie je hriešne. Dobré je všetko, čo život podporuje, rozmnožuje a rozvíja, zlé je všetko, čo život dusí, utláča a ničí.

Pokojné sviatky, priatelia.