John Kaag a Sarah Krepsová

Diskusia o morálnosti drónov (bezpilótnych lietadiel) ožíva a názory sa rozchádzajú. Tom Junod karhal v Esquire Obamu za cielené zabíjanie podozrivých bojovníkov; Scott Shane v The Times pozbieral názory, že presné útoky drónov nahradia strategické bombardovania typu Drážďany a minimalizujú kolaterálne škody.

Povedať, že môžeme zasiahnuť jednotlivcov bez ohrozenia celej jednotky, neznamená, že by sme to mali robiť.

Alegória nám môže ilustrovať niektoré morálne nebezpečenstvá použitia drónov, ktoré sa dosiaľ prehliadali. Snažíme sa totiž vyhnúť dôsledkom takých bojových akcií, ako je použitie zápalných bômb a robíme niečo, čo je spojené s jemnejším morálnym úskalím.

Hoci dróny sa stávajú zbraňou nášho veku, ich morálna dilema nie je nová. Je veľmi stará. Počujte:

Za dávnych čias žil v ktoromsi pokojnom kútiku Stredného východu pastier, ktorý sa volal Gyges. Ťažko pracoval, ale žil spokojne. Až jedného dňa našiel v blízkej jaskyni zakopaný prsteň.

Nebol to obyčajný prsteň; robil toho, čo ho nosil, neviditeľným. Táto nová schopnosť vyvolala v Gygovi nespokojnosť s jeho doterajším jednoduchým životom. Onedlho zviedol kráľovnú krajiny a začal pomýšľať na zvrhnutie jej manžela. Raz večer si natiahol prsteň, vkradol sa do kráľovského paláca a kráľa zavraždil.

Túto historku nám rozpráva Platón vo svojej „Republike“ bez podrobností o čine. Môžeme si byť istí, že to, ako každé násilie, nebolo nič pekné. Aspoň pre Gyga to končilo dobre: oženil sa s kráľovnou a stal sa kráľom.

Historka je taká stará ako západná etika a má v nás vyvolať osobitnú morálnu reakciu: odpor až hnus. Prečo nami otrasie?

Možno je to preto, lebo nahrádza morálne ospravedlnenie praktickou účinnosťou: Gyges je schopný dopustiť sa zločinu a neprichytia ho, urobí to bez akýchkoľvek ťažkostí, nerozmýšľa, či je to správne. No účelnosť nemusí byť cnosť.

Gygov prsteň zastiera jeho morálnu vinu: Ťažko je obviniť niekoho, koho nevidno, a ešte ťažšie je odovzdať ho súdom.

Možno nás odrádza úspech zápletky: podlý čin nielenže ostáva nepotrestaný, je dokonca odmenený.

Možno je tu hlodajúci pocit, že kráľovstvo, založené na takom podvode, nemôže byť spravodlivé; čo všetko sa ešte môže udiať pod takouto pokrývkou!

Naše odsúdenie Gyga sa môže preniesť na iné podobné činy, alebo aj na všetky.

Dá sa povedať, že príbeh o Gygovi je vhodnou alegóriou pre bojovníkov, ktorí napadli a zabili amerických civilov a vojakov za posledných desať rokov. Pastier na Strednom východe zistí, že má moc neviditeľnosti, že môže zasadiť smrteľnú ranu aj mocnejšiemu protivníkovi, že ho pritom neprichytia a že zo svojej zrady bude ťažiť. Koniec koncov je to taktika terorizmu.

Ale bájka o Gygovi je v skutočnosti historkou o modernom antiterorizme, nie terorizme.

Zisťujeme, že sa dá skôr porovnávať s morálnym nebezpečenstvom používania presne riadených striel a drónov na zasiahnutie podozrivých teroristov. Podobná je ľahkosť, s akou môžeme vraždiť a vyviaznuť z toho bez ujmy. Technologická výhoda prsteňa sa stáva ospravedlnením jeho použitia.

Nech je morálna hodnota ich činov akákoľvek, teroristov možno chytiť a potrestať; ako ľudia podliehajú odplate, či už spoločenskej alebo juristickej. Môžu stratiť alebo obetovať svoj život. Uprostred noci ich môže zabiť drón. Pretože vzdialené kontrolné mechanizmy a ani ľudia, ktorí s nimi pracujú, nie sú citliví na takéto dôsledky, je mýtus o Gygovi skôr parabolou o modernom antiterorizme ako terorizme.

Používanie drónov sa začína spájať s otázkami morálnosti len od nedávna. Azda pretože odpovede na tieto otázky sa zdajú byť samozrejmé. Čo môže byť zlé na používaní bezpilótnych lietadiel? Nakoniec zmenšujú vojnové náklady tak pokiaľ ide o počet zabitých ľudí ako aj o vynaložené finančné náklady. Od ich zavedenia má americká armáda istejšiu pozíciu vo východnej Európe aj doma. Vraví sa, že ak nesú presne riadenú muníciu, znižujú dróny kolaterálne škody. V roku 2009 Leon Panetta, vtedajší riaditeľ CIA povedal, že „dróny sú veľmi presné a spôsobujú len ohraničené kolaterálne škody; sú najlepšou zbraňou proti Al-Kajde v mestskom boji.“ Čo tu môže byť zlé?

Len počkajte, má to aj druhú stranu.

Vráťme sa na chvíľu k nechuti, ktorú v nás vyvoláva Gyges. Pri útoku na kráľa riskoval teda veľmi málo. Vďaka jeho prsteňu bol úspech jeho podujatia istý. Bez boja mohol obísť kráľovské stráže a nemusel zabiť nikoho, koho nechcel. To sú fakty.

Znepokojuje nás však myšlienka, že tieto skutočnosti môžu byť považované za morálne ospravedlnenie. Túto konfúziu považujú filozofi za osobitne odpornú a varujú pred ňou výzvou k jedinej zbrani, ktorá tu pomôže, a to je rozlišovanie. Rozlišovanie medzi faktom a hodnotou znamená, že konštatovanie faktu si neslobodno mýliť s konštatovaním hodnoty. Dá sa to povedať ešte ostrejšie: Konštatovanie faktu ani len nenaznačuje jeho hodnotu. „Môže“ nikdy neznamená „má“. Povedať, že môžeme zasiahnuť jednotlivcov bez vlastných strát, neznamená, že to máme robiť.

Zdá sa to samozrejmé. Ale ako napísal Peter W. Singer v The Times, na otázku, prečo pokračujúce americké vojenské útoky na Strednom východe nepredstavujú porušenie War Powers Resolution z roku 1973, odpovedala Obamova administrácia, že tieto činnosti „nevyžadujú prítomnosť pozemných amerických vojsk, nevyvolávajú straty na amerických životoch a toto ani vážne nehrozí.“ Ospravedlnením týchto činov bola len ich jednoduchosť. Gygov prsteň má moc zatemniť aj samozrejmosť.

Táto skutočnosť má všetky charakteristické znaky toho, čo ekonómovia a filozofi volajú „morálnym hazardom“ – to je situácia, keď berie na seba väčšie riziko jednotlivec, schopný vyhnúť sa následkom, ktoré sú spojené s týmto rizikom. Bude preto rozumné, ak nie potrebné, poukázať na viaceré etické body, keď sa chceme vyhnúť vlastnému „Gigovmu momentu“.

Najprv si spomeňme na Marxove slová, že „veterný mlyn dáva spoločnosť s feudálnym lordom; parný stroj dáva spoločnosť s priemyselným kapitalistom“. A dodajme, že presne riadené strely a dróny vedú k spoločnosti s večnými asymetrickými vojnami.

Vytvorenie novej technológie je podujatie spojené s hodnotením. Vytvára materiálne podmienky pre kultúru a spoločenstvo, takže ho treba považovať už pre jeho povahu za morálne a politické. Technológia sama o sebe (fyzikálny podklad robotického vedenia vojny) nie je ani hlúpa, ani šikovná, ani morálna alebo nemorálna. Dá sa použiť s väčšou alebo menšou presnosťou, ale presnosť a účinnosť nie sú ako také morálne dobré. Predstavte si skúseného dentistu, ktorý bezbolestne vytrhne nesprávny zub. Predstavte si drón, nesúci presne riadenú strelu, ktorá zabije úplne nevinnú osobu a ušetrí všetkých, čo sú v jej blízkosti. Použitie pôsobivej technológie nezaručuje pôsobivý morálny pohľad na situáciu. Gyges nám ukazuje, že môže nastať opak.

Po druhé, vraždenie a cielené zabíjanie boli vždy v repertoári vojnových stratégov, ale nikdy v histórii vojen neboli také lacné a ľahké. Pomerne nízky počet padlých v armáde, ktorá prechádza na dróny, vedie k tomu, že vo vlasti sa ozve málo protestov proti vedeným vojnám. Spojené štáty a ich spojenci vytvorili materiálne podmienky pre vojny, ktoré možno viesť neurčite dlho. Straty na životoch nevojakov v štátoch napadnutých drónmi sú nízke, ale trvalé a tým ich pribúda. To, že sú podľa historických štandardov nízke – nie sú to Drážďany –, je samozrejme dobrá vec, ale medzinárodné masmédiá to zvádza na prehliadanie malých ťaživých skutočností, akože pomaly ale isto pribúdajú cudzie straty na životoch.

Po tretie, pôsobivá účelnosť a presnosť zásahov drónov môže priviesť politikov a stratégov k ľahkovážnym morálnym rozhodnutiam, koho treba zasiahnuť. Pozrime sa len na kontrast medzi neurčitými výrazmi pri definovaní cieľov a špecifickými názvami vojenského materiálu na zasiahnutie cieľa. Výrazy ako „terorista“, „nepriateľský bojovník“ či „nepredvídaná hrozba“ sú krajne nejasné a len málo prispievajú k dôkazu legitímnosti vojenského zásahu. Naproti tomu technické schopnosti týchto nových zbraní sa definujú čoraz presnejšie.

V diskusii okolo kolaterálnych škôd zavládla dvojjazyčnosť. Vo vete „Použitie drónov a presne riadených striel znižuje kolaterálne škody“ existujú dve odlišné definície tohto pojmu. Podľa jednej definície je koláterálna škoda pri útoku neúmyselným zničením materiálu a osôb. Inými slovami „Zasiahli sme aj niečo, čo sme nechceli.“ Druhá definícia opisuje kolaterálnu škodu ako zasiahnutie objektov a osôb, „ktoré nie sú v danej dobe zákonite prípustné ako vojenské ciele“. Inými slovami, kolaterálnu škodu spôsobili „nevinní dobrí chlapci.“ Aký rozdiel je medzi týmito definíciami?

Prvá je opis technických schopností (zasiahne X, ale nezasiahne Y); druhá je normatívny a legálny posudok, kto je a kto nie je nevinný (a teda čo je prípustný cieľ a čo nie je). Prvá je vecou skutočnosti, druhá vecou hodnoty. Medzi týmito dvomi konštatovaniami je veľký rozdiel a neslobodno si ich mýliť.

Po štvrté, otázky štatútu bojovníka by mali byť predmetom súdnych výrokov a morálnej kontroly. Namiesto toho sa na tieto otázky odpovedá tak, ako keby to boli len otázky faktu, jednostranné, spoza zatvorených dverí; nikde neprebehne transparentný proces. Toto morálne uvažovanie sa stalo ešte klzkejším, keď nedávno vláda USA vyhlásila, že v bojovej oblasti sú všetci muži vo vojensky povinnom veku legitímnymi cieľmi; sú „vinní svojou prítomnosťou“.

Strategické možnosti moderného vojenstva sa rozvíjajú a obohacujú o dróny a muníciu presne riadených striel. Pritom nie je jasné, či fakt, že je viac možností, vedie stratégov k lepším a informovanejším voľbám. Na otázku, či je väčší výber lepší, ako menší, odpovedal filozof Gerald Dworkin, že nie vždy. Podľa Kierkegaarda: „Pri možnosti je všetko možné. Aj všetky možné scestia.“

Možno namietnuť, že tieto smernice kladú na vojenských stratégov a politikov nerealisticky vysoké požiadavky. Pravdepodobne sa rozhodnú správne. Ale ani jeden – okrem Gyga – nepovedal, že byť etickým je ľahké.

*

Prameň: The Moral Hazard of Drones; 22. 7. 2012.