3. septembra 2002 ju dostala Barbara Lee, poslankyňa amerického kongresu za Demokratickú stranu a Bernhard Nolz, nemecký učiteľ zo Siegen.

U Barbary Leeovej sa hodnotilo jej dlhoročné konzekventné vystupovanie proti všetkým vojnám a jej odvážne, prezieravé a na budúcnosť orientované zamietanie plných mocí pre amerického prezidenta smieť viesť „vojnu proti terorizmu“ všetkými prostriedkami. Od roku 1998 je poslankyňou za 9. kalifornský obvod (Oakland a univerzitný Berkeley). Už v r. 1998 hlasovala so 4 ďalšími poslancami proti bombardovaniu Iraku. V r. 1999 bola jediná, čo hlasovala proti vojne, ktorú viedla NATO v Juhoslávii a aj v r. 2001 bola jediná, čo hlasovala proti plným mociam pre prezidenta.

Barbara Lee reprezentuje „druhú Ameriku“: tú, ktorá sa stavia proti vojne a proti klíme odbúravania elementárnych občianskych práv najmä po 11. septembri 2001. Ako za čias McCarthyizmu sú všetci kritici vojny podozrievaní z „protiamerickej činnosti“ a vystavovaní represáliám. Barbara je vzor občianskej odvahy, ktorá by sa zišla aj inde na svete, aj na Slovensku.

Pri hlasovaní o plných mociach pre prezidenta uviedla do protokolu:

„Mám dnes ťažké srdce, plné žiaľnej starosti o rodiny a milých od tých, čo boli zabití a ranení tento týždeň. Len úplný šialenec alebo ukrutník by nerozumel smútku, ktorý ovládol nás a milióny ľudí na celom svete. Napriek tomu som presvedčená, že vojenské opatrenia nezabránia ďalšiemu útoku medzinárodného terorizmu na Spojené štáty. Táto rezolúcia bude odhlasovaná, hoci, ako viete, prezident môže viesť vojnu aj bez nej. Pretože je toto hlasovanie také ťažké, niektorí z nás musia odporúčať aspoň zdržať sa hlasovania. Naša vlasť je v smútku. Niektorí z nás musia povedať: Zamyslime sa čo len na chvíľu, premyslime si dôsledky dnešných činov, aby sa nám veci nevyšmykli spod kontroly. Hlasujem Nie.“ Výsledok hlasovania bol 420:1.

V histórii USA sa podobná situácia už raz vyskytla, a to s Jeanette Rankinovou (1880-1973), prvou ženou zvolenou do Kongresu (za štát Montana). Celý život viedla boj za práva žien, napr. za ich hlasovacie právo najprv do parlamentov jednotlivých štátov a potom aj do Kongresu. Po prvý raz prišla do snemovne v roku 1917 práve v deň hlasovania o Wilsonovom návrhu vypovedať vojnu Nemecku . Pri odovzdávaní hlasu povedala:

„Stojím na strane svojej vlasti, ale nemôžem hlasovať za vojnu. Hlasujem Nie.“

Zďaleka nebola vtedy jediná. Po voľbách r. 1918 sa, samozrejme, do Kongresu nevrátila. To sa stalo až v roku 1940, za republikánov a na podklade ťaženia proti zavlečeniu USA do vojny. Po útoku na Pearl Harbor trvala debata 8. decembra 1941 o vypovedaní vojny Japonsku jednu hodinu a Rankinová nedostala slovo. Opäť mohla len pri odovzdávaní hlasu povedať:

„Ako žena nemôžem ísť do vojny. A odmietam posielať tam druhých.“

Vypískali ju. V Kongrese hneď, v tlači a z kazateľníc dlho potom. Len pár hlasov pozdravilo jej odvahu, ktorá ju neopustila do konca života. Ako 87-ročná viedla r. 1968 uprostred vietnamskej vojny Protestný pochod žien na Kapitol (sídlo Kongresu); pochodujúci si dali meno „brigáda Jeanette Rankinovej“. Jej duch žije naďalej v dvoch nadáciách: jedna s jej menom v štáte Georgia dáva granty „nezamestnaným dospelým ženám-robotníčkam“, druhá v Missoule (Montana) má mierové poslanie: sprostredkuje bojovníkom za mier základné „zručnosti“. Barbara Lee je jednou z dvoch Montánčanov v histórii USA, ktorým sa dostalo výnimočnej cti mať sochu v Hale sôch na Kapitole vo Washingtone.

Bernhard Nolz sa narodil 3.7.1944. Je učiteľ, pedagóg mieru, publicista a tridsať rokov aktívny pacifista. Od r. 1969 učí nemecké dejiny a politiku. Od sedemdesiatych rokov sa angažuje v mierovom hnutí a ťažiskom jeho práce je vývoj a uskutočňovanie mierových pedagogických konceptov. Od r. 1992 je hovorcom iniciatívy „Pedagogičky a pedagógovia a za mier“, od r. 1996 členom Spolku pre sociálnu obranu v Minden a od r. 2000 čestným predsedom Centra pre mierovú kultúru v Siegen.

Exemplárna je jeho vedecká a publikačná činnosť na Ústave pre výskum mieru na Univerzite v Kieli, jeho spolupráca v redakčnej rade časopisu „Veda a mier“ a pri vydávaní série kníh „Kultúra mieru v Európe“ (spolu s prof. W. Poppom). Už roky sa takto vo svojej pedagogickej, politickej a vedeckej práci zasadzuje proti každému druhu militarizmu a za civilné riešenie konfliktov.

17. septembra 2001 rečnil na zhromaždení 3 000 študentov v Siegen proti teroru, násiliu a vojne. Vyslovil presvedčenie, že na teroristické útoky 11. septembra sa nesmie reagovať vojenskými operáciami. Kritizoval politiku USA voči OSN, bezhraničné zbrojenie a už vtedy sa rysujúce jednostranné vojenské reakcie. Ťažisko jeho reči však spočívalo v tom, že žiačkam a žiakom vysvetľoval možnosti stratégií riešenia konfliktov bez násilia. Hneď po tejto reči sa proti nemu rozpútala ohováračská kampaň štátnych úradov v spolupráci s miestnym spolkovým poslancom za siegenskú CDU Paulom Breuerom.

Koncom septembra 2001 ho krajská vláda suspendovala najprv dočasne a skoro potom definitívne. Tým vlastne obnovila v Nemecku éru zákazov zamestnania. Nielen Bernhard Nolz, ale všetci odporcovia vojny medzi učiteľmi majú byť umlčaní.

Konzekventné pacifistické konanie učiteľa Bernharda Nolza a postup štátnych úradov príkladne osvetľujú skutočnosť, že pri militarizácii spoločnosti smerom von dochádza vždy aj k zosilneniu represálií proti odporcom vojny vo vnútri spoločnosti. Ich cieľom je – ako vo všetkých vojnových dobách v minulosti – zabezpečiť dostačujúcu prijateľnosť vojny v „zázemí vlasti“. Ľudia typu Bernharda Nolza narúšajú pokoj na „domácom fronte“.

Prameň: Internet