Jozef Jeleník sa narodil 22. októbra 1917 v Ružomberku, v časti Nová Černová, ako najstarší syn Matúša Jeleníka, majstra Bavlnárskych závodov v Rybárpoli a Adely, rodenej Hlinkovej. Mal mladšieho brata Cypriána, narodeného v roku 1921 a sestru Adelu, narodenú v roku 1923, ktorí obidvaja študovali za 2. svetovej vojny veterinárstvo vo Viedni.
Môj otec, Jozef Jeleník, mal ešte starších súrodencov: Najstarší Ján – vyučený mäsiar, sa narodil v roku 1912, a zomrel v roku 1988. Mal jednu dcéru Danicu – humánnu lekárku, ktorá sa vydala za zverolekára Rudolfa Podobu z Vyšného Kubína, kde dodnes pôsobí ako obvodný veterinárny lekár a žijú v Ružomberku. Po strýkovi Jánovi sa narodila dcéra Adela I. (neviem v ktorom roku), ale zomrela vo veku asi 2 rokov – uhorela pri požiari domu.
Po nej sa v roku 1915 narodila sestra Margita – učiteľka, zomrela v roku 2007 v Košiciach. Mala troch synov, ktorí sa všetci stali lekármi: najstarší je traumatológ a športový lekár, stredný stomatológ; obidvaja pôsobia v Košiciach; najmladší Jozef Klíma je zverolekár. V roku 1980 sme spolu končili Vysokú školu veterinársku v Košiciach. Pôsobí viac v humánnej medicíne, ako riaditeľ nemocníc a veľmi dobrý manažér. Momentálne pôsobí v Bratislave. Potom v roku 1917 sa narodil môj otec Jozef, za ním Cyprián a Adela II, ktorá dostala meno po nebohej sestre.
Starý otec, Matúš Jeleník, vyrastal v prostredí, ktoré mu dalo možnosť rozvinúť svoje všestranné schopnosti. Po 4-ročnom pobyte v Amerike sa zaoberal predajom dreva, ktoré liptovskí pltníci splavovali dolu Váhom až do Budapešti. Znalosť angličtiny i maďarčiny mu pomáhala pri predaji dreva a jeho zásluhou sa naše drevo dostalo nielen do Budapešti, ale aj do Hatvanu a Aradu. Keď továrnik Mauthner vybudoval textilnú továreň v Rybárpoli, našiel v nej Matúš Jeleník zamestnanie a pre svoje schopnosti sa skoro stal dielovedúcim.
Otcova mama sa volala Adela Hlinková a jej otcom bol Juraj Hlinka, brat Andreja Hlinku. Juraj Hlinka bol môj pradedo, a preto bol Andrej Hlinka brat môjho pradeda. Stará mama Adela bola neter Andreja Hlinku. Juraj a Andrej Hlinka pochádzali z deväť detí. Za študijných čias môjho otca žili už len štyria súrodenci z tejto rodiny a jedným z nich bol Andrej Hlinka – kňaz, ružomberský farár a prelát, politik; bol známou a významnou, podľa niektorých historikov kontroverznou osobnosťou slovenských dejín. Strýko Andrej mal svoju neter (otcovu mamu) Adelu veľmi rád a usmerňoval ju pri výchove jej detí. Sledoval všetky tri deti počas ich gymnaziálnych štúdií a rodičom radil a pomáhal. Rodičia už vtedy pochopili, že k vzdelaniu patrí aj znalosť cudzích jazykov. Na ružomberskom gymnáziu bolo vtedy mnoho vynikajúcich profesorov a tí boli neúprosní, žiadali od žiakov maximum. Kto sa v škole učil, v živote obstál a rodine hanbu neurobil. V tom čase sa rodičia dozvedeli, že v Prahe existuje organizácia „Medzinárodná služba mládeže“. Jej prostredníctvom sa môj otec Jozef a jeho súrodenci Cyprián a Adela dostali do Sudet, každý do iného mesta, aby sa za dva mesiace prázdnin zdokonalili v nemeckom jazyku. Keď sa vrátili, hovorili medzi sebou po nemecky; pravda, všetci mali v nemčine dobré základy z gymnázia.
Po ukončení ľudovej školy v roku 1931 nastúpil Jozef Jeleník na Slovenské štátne reálne gymnázium v Ružomberku, ktoré skončil v roku 1939.
Keď nastal Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát, vysoké školy v Čechách zatvorili a to postihlo i Vysokú školu veterinársku v Brne, kde chcel môj otec študovať. No brnenská škola po 15. marci 1939 neprijímala slovenských študentov do 1. semestra – umožnila len pokračovanie starším študentom. Aj to však trvalo len pol roka a 17. novembra 1939 bol možnostiam štúdia v Brne koniec pre Čechov aj Slovákov. Tak ako mnohí študenti, aj môj otec odišiel do Viedne, kam ho neskoršie nasledovali aj brat Cyprián a sestra Adela.
Na vysokú školu veterinársku vo Viedni sa zapísal 11. 1. 1940 pod imatrikulačným číslom 5325 a štúdium ukončil diplomom a 15. 2. 1944 doktorátom a promóciou. Študoval pravdepodobne so štipendiom Ministerstva hospodárstva, ale rubriku o štipendiu v zápisných listoch nevyplňuje.
V roku 1942 začal študovať veterinárstvo vo Viedni jeho brat Cyprián a v roku 1943 jeho sestra Adela.
Po ukončení štúdia nastúpil v Ružomberku ako mestský veterinár, ktorý mal v pôsobnosti aj prehliadku jatočných zvierat na bitúnku a trhoch. V tejto úlohe pôsobil dva roky a v roku 1948 na základe ponuky odišiel na východ Slovenska do Giraltoviec, kde pôsobil ako okresný veterinárny lekár v dozore na bitúnku a vonkajšej praxi na obvode, ktorý bol v pôsobnosti vtedajšieho celého okresu Giraltovce. V roku 1959 v záujme rodiny (možnosti štúdia detí) odchádza na základe súbehu pracovať do Prešova, kde pôsobí vo Veterinárnej nemocnici Prešov – Dúbrava ako primár interného oddelenia. V roku 1964 odchádza na jeden z obvodov okresu Prešov a svoje pôsobenie ukončil v roku 1983 v hygienickej službe na sanitnom bitúnku v Prešove.
Počas pobytu v Giraltovciach sa otec zoznámil a v roku 1951 oženil s Gabrielou, rodenou Kóšovou (* 14. 8. 1926, zomrela 30. 7. 2007), ktorá pochádzala z Rakovíc pri Piešťanoch. V roku 1952 sa narodila moja sestra Gabriela, ktorá vyštudovala cudzie jazyky – angličtinu a nemčinu. Je vydatá, má dvoch synov a žije s rodinou v Prešove. Ja som sa narodila v roku 1955, pokračovala som v rodinnej tradícii, vyštudovala som v Košiciach na Vysokej škole veterinárskej všeobecnú veterinárnu medicínu a končila som v roku 1980. Venujem sa predovšetkým hygiene potravín, ale mojím snom bola vždy praktická medicína, čo však v dobe môjho pôsobenia nebolo možné. Preto sa snažím splniť si svoj sen aspoň prostredníctvom svojej jedinej dcéry Lindy, ktorá v tradícii pokračuje a momentálne končí v Košiciach V. semester. Postavila som jej ambulanciu pre malé zvieratá, ktorú som dočasne prenajala a dcéra sa tam už zaúča. Ja vo voľnom čase strihám psíkov a pomáham kolegovi pri zložitejších úkonoch.
Treba spomenúť ešte jedno pôsobisko môjho otca: V rokoch 1968 a 1969, keď sa uvoľnili obmedzenia pri cestovaní do cudziny, pracoval otec ako praktický veterinárny lekár počas našich prázdnin a svojho neplateného voľna v Rakúsku v obci Pasching pri Linzi ako zástupca Dr. Griesmayera, ktorý išiel v tom čase na dovolenku a nechcel stratiť klientelu. Vždy sme ako deti boli s otcom, aby sme sa učili jazyk a aj sme mu pomáhali. Túto prácu mu vybavil mladší brat Cyprián, ktorý sa po ukončení štúdií na Slovensko nevrátil, ale do konca života žil vo Viedni.
Otec často a vždy v dobrom spomínal na štúdiá vo Viedni. Veľmi ľutujem, že som ho nedonútila, pokiaľ to bolo ešte možné, aby spísal spomienky, ktoré sme chceli uverejniť postupne vo veterinárskom časopise. Nakoľko bol vo veľmi dobrej psychickej pohode a čistej mysle, stále som si myslela, že je ešte čas písať spomienky. Posledné dva roky, po smrti našej mamy, dožil v mojej domácnosti – u svojej mladšej dcéry Alexandry.
Môj otec ukončil svoje pôsobenie v štátnej službe v roku 1983 vo veku 66 rokov, ale ďalej pôsobil ako externý pracovník INSPEKTY pri exporte jahniat do rôznych štátov Európy.
Okolo roku 2005 navštívil môjho otca jeho spolužiak z viedenských štúdií, Dr. Štefan Kunsch, ktorý sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko, ale ostal pôsobiť v Rakúsku. Nevideli sa vyše 60 rokov! Prišiel, aby videl svoje rodné mesto Starú Ľubovňu.
Otec sa celý život aktívne venoval športu, a to hlavne futbalu a reprezentoval vo futbale aj mesto Ružomberok, ako aj Giraltovce, kde založil futbalový klub. K športu viedol aj mňa so sestrou a aktívne sme sa venovali basketbalu. Stále mal rád prírodu a bol aktívny až do veľmi vysokého veku. Už vo vysokom veku prekonal rakovinu pľúc. Prežil po operácii veľmi aktívne ešte 16 rokov.
Zomrel v Prešove vo veku 92 rokov 25. februára 2010 a pochovaný je na Hlavnom mestskom cintoríne v Prešove.
V Prešove, 20. decembra 2010.
MVDr. Alexandra Mičúchová-Jeleníková, neter Jozefa Jeleníka
*
Okrem troch súrodencov, detí Matúša Jeleníka, existujú v rodine Jeleníkových ešte ďalší štyria veterinári:
MVDr. Alexandra Mičúchová-Jeleníková, ktorá sa predstavila touto spomienkou na svojho strýka Jozefa Jeleníka.
MVDr. Jozef Klíma, syn Margity asi Klímovej, druhej dcéry Matúša Jeleníka, ktorý skončil štúdium na UVL v Košiciach a pôsobí ako riaditeľ nemocnice v Bratislave.
MVC Linda Mičúchová, dcéra Alexandry Mičúchovej-Jeleníkovej, t. č. študentka veterinárnej medicíny v Košiciach v 8. semestri.
MVDr. Rudolf Podoba, manžel Danice Jeleníkovej, dcéry Matúšovho brata Jána, pôsobiaci ako veterinárny lekár v Ružomberku.
* * *
Príloha k životopisu:
- Dr. Štefan Kunsch (vľavo) na návšteve u Dr. Jozefa Jeleníka okolo roku 2003 v Prešove.
Dobrý deň!
Aj keď nie som si istá, či reagujem na správnu adresu k článku Jeleník Jozef – životopis, musím sa oprávnene ohradiť k NESPRÁVNYM faktom v tomto článku uvádzaných. MVDr.Alexandra Mičúchová rod. Jeleníková JE! dcérou MVDr.Jozefa Jeleníka, ktorý posledné roky prežil pri rodinnom krbe manželov Petra Mičúcha a dcéry Alexandry Mičúchovej rod. Jeleníkovej v atmosfére lásky a porozumenia a veľkej úcty.
Jeho vnučke MVDr. Linde Mičúchovej vystaval a zriadil veterinárnu ambulanciu jej otec, Peter Mičúch.
Zatiaľ len toľko.
Tieto tvrdenia sa zakladajú na pravde. Som veľmi blízkou rodinnou príslušníčkou a navždy v srdci prechovávam veľkú úctu a lásku k Jozefovi Jeleníkovi a Gabriele Jelíkovej jeho obetavej manželke.
Doporučujem precíznejšie preštudovať materiál a až po dôkladnom overení údajov tieto uverejniť!
S pozdavom Kováčiková Katarína
Prepáčte, pani Kováčiková, že na Váš komentár k životopisu MVDr. Jozefa Jeleníka reagujeme pre chorobu oneskorene. Uverejňujeme Váš mail v plnom znení a urobíme tak aj v budúcnosti.
Na základe Vášho komentára Vás prosíme o tri spresnenia.
1. Bola, či je MVDr. Alexandra Mičúchová, rod. Jeleníková, dcérou Jozefa Jeleníka, teda či ešte žíje?
2. Pri údaji mena Gabriela Jelíková ide o preklep miesto Jeleníková.
3. V akom rodinnom vzťahu ste, prosím, k MVDr. Alexandre Mičúchová, rod. Jeleníkovej?
S prejavom úcty a priateľským pozdravom R. Škoda