Aká je tvoja náboženská skúsenosť?

Vyrastal som v nenáboženskej rodine a s náboženskými názormi som sa prvýkrát stretol v škole. Nepresvedčili ma, naopak, zdali sa mi neracionálne a zavádzajúce. Pri štúdiu histórie som si uvedomil vplyv náboženských rozdielov na jednotlivcov a spoločnosť a dospel som k presvedčeniu, že sloboda náboženského vyznania je otázkou ľudských práv. Som ateista, sekularista a humanista.

Možno by si mal vysvetliť rozdiel medzi ateizmom, sekularizmom a humanizmom.

To prvé je metafyzický názor na to, čo obsahuje vesmír (čo existuje), druhé je odhodlanie oddeliť náboženské organizácie od štátu a tretie odzrkadľuje etický názor kohokoľvek, kto nemá žiadnu náboženskú vieru alebo presvedčenie.

Aké sú podľa tvojho názoru korene humanizmu?

Základom humanizmu je tradícia etického myslenia čerpajúca z klasickej antiky (je o tisíc rokov staršia než kresťanstvo) — štúdium týchto myšlienok ukazuje ich použiteľnosť pre život a ja ľudí na túto skutočnosť horlivo upozorňujem. Ľudia sa často pýtajú „Aká je alternatíva k náboženstvu ako životnej filozofii?“ a jednoznačná odpoveď je: humanizmus.

Humanizmus je filozofické východisko úvah o tom, ako by človek mal žiť podľa vlastných schopností a záujmov s rešpektom voči iným, bez toho, aby im škodil a stál v ceste za vlastnou predstavou dobrého života.

Myslíš si, že človek môže byť humanista a veriaci súčasne?

Nie, náboženstvo a humanizmus nie sú v súlade — pokiaľ nehovoríš o „humanizme“ v renesančnom zmysle, kde sa takto označovalo štúdium klasickej literatúry. Toto štúdium však ľuďom rýchlo ukázalo, že idey a pohľad klasického myslenia je v rozpore s náboženstvom a to je dôvod, prečo je dnes humanizmus sekulárnou filozofiou.

Máš nejaké odporúčanie ako vychovávať deti k humanizmu vo svete, kde je väčšina ľudí nábožensky založená?

Jednoducho — treba sa postarať, aby si deti uvedomovali vlastnú zodpovednosť voči iným, pomôcť im otvoriť oči, myslieť, klásť otázky, vždy žiadať dôkazy a argumenty na podporu akéhokoľvek tvrdenia a vysvetliť im, ako dedičstvo ľudskej nevedomosti z minulosti prežíva v náboženskej viere a rituáloch a akú úlohu tieto zohrávajú v spoločenskom živote v dôsledku ich historického zakotvenia.

Čo by si povedal niekomu, kto tvrdí, že náboženstvo potrebujeme bez ohľadu na to, či je niektorá náboženská doktrína pravdivá, lebo náboženstvo nám poskytuje duchovnosť, rituály a podobne?

Ja hovorím, že také potešenie a oddych ako prechádzka v prírode, večer s priateľmi, popoludnie v galérii, návšteva koncertu alebo divadla, intimita s milovanou osobou, polihovanie na slnečnej pláži, čítania a učenie sa či práca, to všetko sú „duchovné cvičenia“ v ich sviežosti, posilnení a podpore spojenia s inými a so svetom. Toto sú jediné „rituály“ a obrady potrebné na inteligentné docenenie toho, čo je v ľudskom živote dobré a možné.

V poslednom čase ma mimoriadne rozčuľuje jeden mém — tvrdenie, že ateisti (alebo „noví ateisti“) sú rovnako dogmatickí ako náboženskí fundamentalisti. Je to jedna z nezničiteľných ideí. Bez ohľadu na to, koľkokrát ju zabiješ, vždy sa k tebe vráti. Zaujímalo by ma, aký máš na to názor.

Tá odpoveď má dve časti: Treba vysvetliť, čo znamená „dogma“, teda učenie, ktoré musí byť akceptované z autority, bez overovania, a treba tiež vysvetliť, že silná opozícia voči náboženstvu v jeho príliš bežnej fanatickej forme stojacej proti vede, proti inej sexuálnej orientácii, proti ženám, o terorizme ani nehovoriac (a „obmedziť“ náboženstvo ako burku kvôli všetkému čo si uviedol), je oprávnená a nemožno ju viesť cestou kompromisov a jemnej rétoriky. Otroctvo by takýmto spôsobom nikdy nebolo zrušené.

Pôvodne uverejnené v časopise Prometheus č. 1/2013. Preklad SP