Alexej Raju

Jednou zo zaujímavých otázok nad ktorou už dosť dlho premýšľam je: „Kto som — ateista, alebo agnostik?“

Podstata agnosticizmu je v tom, že existencia boha sa nedá dokázať, alebo negovať. Všetky „Dôkazy božej existencie“, predložené v minulosti boli odmietnuté, často samotnými veriacimi. Ale z druhej strany, dokázať existenciu boha tiež nie je možné. Ponúka sa záver, že čestnou odpoveďou bude povedať „Neviem, či boh existuje, alebo neexistuje“. Či dokonca odpoveď „Nikto nemôže vedieť, či boh existuje, alebo nie“. Agnosticizmus sa vykladá, ako „čestné“ riešenie. Zatiaľ čo ateizmus sa považuje za „nečestné“ riešenie. Príčina je v tom, že ateizmus sa snaží tvrdiť to, čo je logicky nedokázateľné. Medzi veriacimi je rozšírený názor, že ateizmus sám o sebe je tiež náboženstvom, nakoľko v neexistenciu boha len verí. Samozrejme, že je to nezmysel — definícia „náboženstva“ obsahuje vieru v boha, alebo bohov, ale odlišuje sa od súkromnej viery tým, že má aj sociálnu stránku, kult božstva. Ale ak nechceme a nemôžeme ateizmus označiť za náboženstvo, bez znásilňovania významu slova „náboženstvo“, aj napriek tomu to samotnú otázku o tom či ateizmus v neexistenciu boha len verí nevylučuje. To vyvoláva otázku o intelektuálnej čestnosti ateizmu.

Agnostik je pred takými útokmi chránený. Vždy môže povedať, „Nechcem tvrdiť, že boh neexistuje, ale dovoľte aby som sa podelil so svojimi pozorovaniami o existujúcich náboženstvách …“ A ďalej predkladá takú istú kritiku náboženstva, ako aj ateista. Keď agnostik predložil svoju kritiku hovorí, „Nemôžem tvrdiť, že boh neexistuje, ale dúfam, že som povedal dosť o tom, prečo nepovažujem vaše náboženstvo za pravdivé.“ K takej odpovedi sa nedá pripojiť. Človek neverí, že boh neexistuje, ba dokonca nerobí kategorické závery. Jednoducho predloží svoje názory, svoje hodnotenie. A vďaka tomu, že obdobie Svätej Inkvizície už v mnohých krajinách skončilo, je agnostik kritizujúci náboženstvo so svojou odpoveďou, mimo kritiky. Tuto pozíciu zastávajú tí predstavitelia vedy a umenia, ktorí sa boja, že kategoričnosť môže poškodiť ich imidž, ale súčasne s tým považujú náboženstvo za nepravdivé.

Niekedy agnosticizmus chybne kladú na akúsi imaginárnu „mierku radikalizmu“ medzi deizmus (boha Spinozu a Einsteina) a ateizmus. Často je to pravda, ale nie vždy. Aj deisti, aj ateisti môžu kritizovať náboženstvo. Takí Deisti, ako Voltaire a Thomas Paine boli veľmi úspešnými kritikmi náboženstva a antiklerikálmi. Agnostik Bertrand Russell napísal knihu „Prečo nie som kresťanom“. Často ho radia medzi ateistov, lebo sa vyjadroval proti náboženstvu. Ale v skutočnosti bol agnostikom a sám sa tak označoval. Deista, agnostik i ateista môžu kritizovať náboženstvo s rovnakou kritičnosťou. Rozdiel medzi nimi je v tom, že deista verí vo vesmírny rozum, agnostik neverí, ale nesnaží sa ani nejaké božstvo negovať, a ateista existenciu boha odmieta.

Ako vidíte, rozdiel medzi ateistom a agnostikom je iba formálny. „Neverím, že boh existuje“ a „Odmietam existenciu boha“. Ak beriem do úvahy, že to prakticky znamená jedno a to isté, ale umožňuje to agnostikovi vyhnúť sa výhodne kritike, prečo sa teda označujem za ateistu? Na túto otázku mám niekoľko odpovedí — je to intelektuálna i mravná voľba.