Vianočné reminiscencie
Marta Slezáková
Spomínam si na časy ktorým sa dnes hovorí „komunistická totalita”- lebo „tí zlí” komunisti bránili ľuďom chodiť do kostola. Najmä pred Vianocami mi vždy bolo najviac čudné, že kostol je otvorený a pred bránou nestojí žiadny esenbák v uniforme, ba ani tajný. Poznali sme ich, veď v dedine každý každého pozná.
Kostol býval vnútri nádherne vysvietený a plný ľudí. Pred oltárom betlehem s Ježiškom v jasličkách, s ovečkami a somárikom, všetko ako sa patrí. Celkom tak ako som si to predstavovala podľa obrázkov v kalendári. Aj ja som sa chcela pridať k tým čo spievali „Poďme bratia, do Betléma…” Tam, pod jasnou hviezdou „v jasličkách na slame” sa narodil náš Pán „z života čistého, z rodu kráľovského…” Pesničku spievali pod oknami chlapci čo chodili dom od domu poobliekaní v starodávnych halenách, s malými čiernymi pastierskymi klobúčikmi, lebo nastal čas radosti — veselosti a „pri betlémskom salaši” sa radovali a veselili „valasi”. V rukách s košíkmi vianočných dobrôt, ktoré si vykoledovali.
V kostole v čase najväčších sviatkoch chýbalo zopár ľudí. Súdruhovia učitelia, notár, riaditeľ Výrobného družstva, predseda Jednotného roľníckeho družstva a predseda MNV. Ten potom, po bohoslužbe, keď kostolník zatvoril bránu, cez malé bočné dvere vošiel do stánku božieho vyspovedať sa z hriechov. Tak aj ostatní, čo chýbali. Vo svojich funkciách slúžili komunistom, ktorí ako Jánošík pobrali bohatým majetky a pridelili ich chudobným a ja som veľmi dlho nevedela, kto a čo sú to „tí komunisti”. Boli neviditeľní ako bohovia Otec a Syn na nebesiach. Len malého Ježiška v jasličkách som videla na vlastné oči každý rok, vždy iného, nového v jasličkách, socha jeho matky a kríž s ukrižovaným bol v kostole stále ten istý. Komunisti prenasledovali Ježiška ako Herodes keď bol malý, ale nemali takú moc ako náš Pán. Bolo mi to divné. Komunisti nijakým zákonom nezakázali ľuďom chodiť do kostola. Ľudia tam nechodili sami od seba. Nepatrilo sa s červenou komunistickou legitimáciou chodiť do kostola. Ja som nikdy žiadneho živého ozajstného komunistu nevidela a viem, že takého nikdy nevidela ani moja súdružka učiteľka v škole, ktorá doma bola mojou tetou. Každý deň sa potichu modlila aby jej pánboh dal silu vydržať a nehneval sa na ňu za to, že nechodí do kostola. Keby išla, niekto by to povedal riaditeľovi a nedostala by prémiu k platu a možno ani doložku k pasu, aby potom mohla vycestovať do Rakúska a odtiaľ emigrovať do Ameriky za slobodou a demokraciou.
Potom sloboda a demokracia prišla z Ameriky k nám. Je to už tridsať rokov. Naozaj neviem kam sa stratili komunisti. Nikto z našej obce sa nevyparil ako zlý duch. Niekoľko ľudí normálne umrelo a pekne po kresťansky ich pochovali tak ako v časoch „strašného” útlaku veriacich, ktorým komunisti bránili byť komunistami. Konečne som to pochopila. Keď niekto chcel byť komunistom, nesmel chodiť do kostola. Každý nekomunista mohol chodiť do kostola, len komunisti nie. Veď ak mal niekto červenú komunistickú legitimáciu, ako mohol poslúchať boha a biť sa za svojho Pána s komunistami? Môže sa azda biť človek sám so sebou?
Až teraz vidím, ako ľudia boj komunizmu s náboženstvom obišli. Nedávno sa jeden bývalý vysoký komunistický funkcionár, čo sa po protikomunistickej revolúcii stal ešte vyšším, najvyšším slobodne demokratickým vládnym predstaviteľom, chválil v televízii ako sa potajomky išiel zosobášiť do kostola aby ani svadobní hostia o tom nevedeli. Tomu sa hovorí farizejstvo. Zlí komunisti ako Jánošík pobrali bohatým majetky a pridelili ich chudobným a farizejskí funkcionári potom špekulovali ako znovu majetky nadobudnúť. Farizeji boli na svete už vtedy, keď sa nám narodil náš Pán v maštaľke v Betléme, v jasličkách na slame, z krvi kráľovskej — Dávidovej. Vtedy ho izraelskí kňazi z krvi Mojžišovej vyhlásili za podvodníka a vydali Rimanom na ukrižovanie, aby mu nemuseli uvoľniť Dávidov kráľovský trón. A potom, keď sa im to hodilo, vyniesli ho do neba „novým božím slovom” a posadili na trón vedľa Otca nebeského.
Od tých čias, čo sa svetu narodil židovský kresťanský Pán, sa nič nezmenilo až do nového veku. V mene Pána sa najprv bili pokrstení Židia s ortodoxnými a s nimi obomi Rimania o najvyššiu moc v Rímskej ríši; potom moslimovia s kresťanmi a tí mocnejší upaľovali slabších ako kacírov. Až keď sa v Novom svete, v židovsko-kresťanskej Amerike, narodila po druhý raz demokracia — idea starých Grékov, z ktorej vyrástli nové idey. V starom Grécku vládlo otroctvo, a tak sa niet čo čudovať, že demokracia sa tam neujala. Ale v Amerike sa ujala. Potom o tri roky sa vo Francúzsku ujalo heslo „rovnosť — bratstvo — sloboda” a začali sa boje o nové idey. O bratstvo medzi židmi, kresťanmi a rovnosť medzi kráľmi a poddanými. To je ako bratstvo medzi ohňom a vodou. Proti tomu sa postavili proletári a boli z toho dve svetové vojny a jedna studená vojna, vojna ideí. V nej zvíťazila demokracie a „ľudské práva”. Tie sa za ostatných tridsať rokov tak rozmohli, že boj za slobodu, demokraciu a ľudské práva sa rozšíril po celom svete.
Je toho čoraz viac za čo sa treba biť. Ak sa človek nebije, ostatní mu nedovolia ani dýchať nieto žiť slobodne v slobodnom svete. Treba sa biť za všetko. Za čistý vzduch a čistú vodu, za práva žien, detí, otcov, starcov, mužov, slepcov, hnedookých, zelenookých, plešatých, červenovlasých… Ale hlavne, že každý slobodne môže chodiť do kostola. Chodia všetci. Bývalí esenbáci, učitelia aj riaditeľ školy a starosta obce. Chodia lebo sa to nielen patrí. Chodia preto, že na plecia Pána môžu zložiť ťarchu svojej zodpovednosti za tento svet, ktorému teraz opäť vládne boh a nie komunisti. Vedúci činitelia našej neformálne kresťanskej republiky vedú národ niekdajších pastierov a dnešných montérov cudzích áut k poslušnosti voči bohu a k odvahe bojovať proti nepriateľom našej viery v Pána, ktorý sa nám má znova narodiť a urobiť poriadok so svetom ešte lepšie ako to urobila demokracia. Vojna za vojnou sa valí, matička Zem kvíli, vzdychá, lamentuje, bohatí sú stále bohatšími a útočia na nás moslimovia.
Len zdanlivo máme s nimi spoločného boha. Oni majú Alaha, ale toho my máme za Otca bez mena. Nám sa narodil Pán ako človek z krvi kráľa Dávida radujme sa… v maštaľke v Betléme, v jasličkách na slame… a príde znova na svet ako človek.
Aj po dvoch tisícročiach je stále čas radosti — veselosti, veseľme sa…
Marta Slezáková
Narodila sa 24. decembra 1937 v Starej Turej. Študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a štúdium dokončila na Fakulte osvety a novinárstva Karlovej univerzity v Prahe. Dva roky pôsobila v Československom rozhlase v Prahe, potom od r. 1965 do r. 1991 v Československom rozhlase v Bratislave, ako redaktorka a režisérka spravodajských a publicistických relácii. V r. 1977 získala prvé ocenenie v literárnej súťaži Nedeľnej Pravdy za poviedku Deň ako iné dni. Publikovala v rôznych slovenských i českých časopisoch a ročenkách. Písala tiež rozhlasové poviedky, ocenené boli Chuť hríbovej polievky a Sen o bielych topoľoch. Vydala knihy Všetci sú v Amerika (1993) a Humbug (1995).
Nejak tak dosť podobne sa žil, ako to píše p. Slezáková. Ja však nemám skúsenosti s nátlakom za cirkev. Narodil som sa 8.septembra 1937, čiže som od tejto panej viac ako 3 mesiace starší. Chodil som miništrovať, na náboženstvo mohol chodiť každý komu to rodičia podpísali. Ženil som sa tak v kostole a potom som mal obrad aj na Mestskom Národnom výbore a bol som členom strany. Nič som neskrýval a tak som aj svoje deti dal pokrstiť v kostole. Nič sa im nestalo a nestalo sa ani mne. Treba však spomenúť aj to, že boli taký komunisti, ktorí si išli pokrstiť dieťa do ďalšieho okresu, aby sa to nik nedozvedel aj tak sme sa dozvedeli a neviem načo to bolo? Do kostola mohol chodiť kto chcel. Ja som chodil len na sviatky a na polnočnú. . Nakoniec ma zo strany vyhodili, ale nie pre náboženstvo, ale preto lebo som sa rozvádzal s manželkou, ktorá pracovala v RAJI a tam sa predsi strtávali tí hlavný vplyvný ktorý bili členmi strany ale podľa mňa to neboli opravdový komunisti. Nuž a prišlo to vhod aj mojej manželke, že sa mi mohla revanžovať za to, že som ju nechal tým vplyvným a netrpel som ďalej jej vyčínanie. Zo strany ma vyšuli a na písali do preverovacieho protokolu: Pozastaviť členstvo na dva roky , nakolko nežije usporiadaným rodinným životom. Nuž netrpel som preto vo verejnom živote, lebo naďalej som ostal predsedom československo-sovietskeho Priateľstav, v práci som zostal vo funkcii, vo funkcii som zostal aj v ROH ako predseda Zlepšovatelskej komisie, v športe ako predseda futbalového oddielu a podobné veci. Nuž a pridali mi na plate , lebo som nemusel platiť do strany 10 % z čistého zárobku, čo v roku 1970 / v máji ma vystrnadili/ som mával čistý zárobok okolo 3.500.- Kčs Pritom s farárom som bol dobrý priatel a chodil som k nemu hrávať MARIAŠ druhých menovať nechcem . Potom ma však začali otravovať, aby som si dal po polroku žiadosť o znovuprijatie do strany. Moja odpoveĎ bola jednoznačná: ospravedlňte sa pred osadenstvom závodu že ste sa pomýlili alebo si niečo vymyslite a bude všetko v poriadku, no to oni neurobili a preto ani ja som viac do strany nevstúpil, napriek nekoľko 10 kam upozornení, vyzvaní a podobne. Bol som veľa krát vyznamenaný za moju robotu, za odbory, za Telovzchovu a šport, za SVAZARm, za brigádu socialistickej práce. za zlepšovatelské hnutie za vedecko technickú spoločnosť. Prišla však nežná revolúcia a zrútila všetky vymoženosti pracujúceho ľudu, či to boli robotníci technici, alebo riadiaci pracovníci. Samozrejme niektorý sa uchytili a predstavte si, že poväčšinou tí najväčší sviniari a v niektorých prípadoch aj darebáci. To nám aj teraz naďalej v tomto demokratickom svete prinášaju politici na tácke ako chudobným nám dábajú podporičku, ale darebákom ponukajú ove=la viac. Vysvetlite si to ako chcete, ale je isté, že kamarátstvo z Amerikou ešte neprinieslo žiadnemu štátu dobro ale len nepokoje a zlo,chudobu , rozpad krajiny nevraživosť a sôstavné nepokoje. To je tá SLOBODA v americkom vydaní , ktorú podporujú aj západné Europské štáty. Hurrá do toho. BUdete aj Vy žobrákmi, len vyčkajte.