Čas radosti veselosti…

Vianočné reminiscencie

Marta Slezáková

Spomínam si na časy ktorým sa dnes hovorí „komunistická totalita”- lebo „tí zlí” komunisti bránili ľuďom chodiť do kostola. Najmä pred Vianocami mi vždy bolo najviac čudné, že kostol je otvorený a pred bránou nestojí žiadny esenbák v uniforme, ba ani tajný. Poznali sme ich, veď v dedine každý každého pozná.

Kostol býval vnútri nádherne vysvietený a plný ľudí. Pred oltárom betlehem s Ježiškom v jasličkách, s ovečkami a somárikom, všetko ako sa patrí. Celkom tak ako som si to predstavovala podľa obrázkov v kalendári. Aj ja som sa chcela pridať k tým čo spievali „Poďme bratia, do Betléma…” Tam, pod jasnou hviezdou „v jasličkách na slame” sa narodil náš Pán „z života čistého, z rodu kráľovského…” Pesničku spievali pod oknami chlapci čo chodili dom od domu poobliekaní v starodávnych halenách, s malými čiernymi pastierskymi klobúčikmi, lebo nastal čas radosti — veselosti a „pri betlémskom salaši” sa radovali a veselili „valasi”. V rukách s košíkmi vianočných dobrôt, ktoré si vykoledovali.

V kostole v čase najväčších sviatkoch chýbalo zopár ľudí. Súdruhovia učitelia, notár, riaditeľ Výrobného družstva, predseda Jednotného roľníckeho družstva a predseda MNV. Ten potom, po bohoslužbe, keď kostolník zatvoril bránu, cez malé bočné dvere vošiel do stánku božieho vyspovedať sa z hriechov. Tak aj ostatní, čo chýbali. Vo svojich funkciách slúžili komunistom, ktorí ako Jánošík pobrali bohatým majetky a pridelili ich chudobným a ja som veľmi dlho nevedela, kto a čo sú to „tí komunisti”. Boli neviditeľní ako bohovia Otec a Syn na nebesiach. Len malého Ježiška v jasličkách som videla na vlastné oči každý rok, vždy iného, nového v jasličkách, socha jeho matky a kríž s ukrižovaným bol v kostole stále ten istý. Komunisti prenasledovali Ježiška ako Herodes keď bol malý, ale nemali takú moc ako náš Pán. Bolo mi to divné. Komunisti nijakým zákonom nezakázali ľuďom chodiť do kostola. Ľudia tam nechodili sami od seba. Nepatrilo sa s červenou komunistickou legitimáciou chodiť do kostola. Ja som nikdy žiadneho živého ozajstného komunistu nevidela a viem, že takého nikdy nevidela ani moja súdružka učiteľka v škole, ktorá doma bola mojou tetou. Každý deň sa potichu modlila aby jej pánboh dal silu vydržať a nehneval sa na ňu za to, že nechodí do kostola. Keby išla, niekto by to povedal riaditeľovi a nedostala by prémiu k platu a možno ani doložku k pasu, aby potom mohla vycestovať do Rakúska a odtiaľ emigrovať do Ameriky za slobodou a demokraciou.

Potom sloboda a demokracia prišla z Ameriky k nám. Je to už tridsať rokov. Naozaj neviem kam sa stratili komunisti. Nikto z našej obce sa nevyparil ako zlý duch. Niekoľko ľudí normálne umrelo a pekne po kresťansky ich pochovali tak ako v časoch „strašného” útlaku veriacich, ktorým komunisti bránili byť komunistami. Konečne som to pochopila. Keď niekto chcel byť komunistom, nesmel chodiť do kostola. Každý nekomunista mohol chodiť do kostola, len komunisti nie. Veď ak mal niekto červenú komunistickú legitimáciu, ako mohol poslúchať boha a biť sa za svojho Pána s komunistami? Môže sa azda biť človek sám so sebou?

Až teraz vidím, ako ľudia boj komunizmu s náboženstvom obišli. Nedávno sa jeden bývalý vysoký komunistický funkcionár, čo sa po protikomunistickej revolúcii stal ešte vyšším, najvyšším slobodne demokratickým vládnym predstaviteľom, chválil v televízii ako sa potajomky išiel zosobášiť do kostola aby ani svadobní hostia o tom nevedeli. Tomu sa hovorí farizejstvo. Zlí komunisti ako Jánošík pobrali bohatým majetky a pridelili ich chudobným a farizejskí funkcionári potom špekulovali ako znovu majetky nadobudnúť. Farizeji boli na svete už vtedy, keď sa nám narodil náš Pán v maštaľke v Betléme, v jasličkách na slame, z krvi kráľovskej — Dávidovej. Vtedy ho izraelskí kňazi z krvi Mojžišovej vyhlásili za podvodníka a vydali Rimanom na ukrižovanie, aby mu nemuseli uvoľniť Dávidov kráľovský trón. A potom, keď sa im to hodilo, vyniesli ho do neba „novým božím slovom” a posadili na trón vedľa Otca nebeského.

Od tých čias, čo sa svetu narodil židovský kresťanský Pán, sa nič nezmenilo až do nového veku. V mene Pána sa najprv bili pokrstení Židia s ortodoxnými a s nimi obomi Rimania o najvyššiu moc v Rímskej ríši; potom moslimovia s kresťanmi a tí mocnejší upaľovali slabších ako kacírov. Až keď sa v Novom svete, v židovsko-kresťanskej Amerike, narodila po druhý raz demokracia — idea starých Grékov, z ktorej vyrástli nové idey. V starom Grécku vládlo otroctvo, a tak sa niet čo čudovať, že demokracia sa tam neujala. Ale v Amerike sa ujala. Potom o tri roky sa vo Francúzsku ujalo heslo „rovnosť — bratstvo — sloboda” a začali sa boje o nové idey. O bratstvo medzi židmi, kresťanmi a rovnosť medzi kráľmi a poddanými. To je ako bratstvo medzi ohňom a vodou. Proti tomu sa postavili proletári a boli z toho dve svetové vojny a jedna studená vojna, vojna ideí. V nej zvíťazila demokracie a „ľudské práva”. Tie sa za ostatných tridsať rokov tak rozmohli, že boj za slobodu, demokraciu a ľudské práva sa rozšíril po celom svete.

Je toho čoraz viac za čo sa treba biť. Ak sa človek nebije, ostatní mu nedovolia ani dýchať nieto žiť slobodne v slobodnom svete. Treba sa biť za všetko. Za čistý vzduch a čistú vodu, za práva žien, detí, otcov, starcov, mužov, slepcov, hnedookých, zelenookých, plešatých, červenovlasých… Ale hlavne, že každý slobodne môže chodiť do kostola. Chodia všetci. Bývalí esenbáci, učitelia aj riaditeľ školy a starosta obce. Chodia lebo sa to nielen patrí. Chodia preto, že na plecia Pána môžu zložiť ťarchu svojej zodpovednosti za tento svet, ktorému teraz opäť vládne boh a nie komunisti. Vedúci činitelia našej neformálne kresťanskej republiky vedú národ niekdajších pastierov a dnešných montérov cudzích áut k poslušnosti voči bohu a k odvahe bojovať proti nepriateľom našej viery v Pána, ktorý sa nám má znova narodiť a urobiť poriadok so svetom ešte lepšie ako to urobila demokracia. Vojna za vojnou sa valí, matička Zem kvíli, vzdychá, lamentuje, bohatí sú stále bohatšími a útočia na nás moslimovia.

Len zdanlivo máme s nimi spoločného boha. Oni majú Alaha, ale toho my máme za Otca bez mena. Nám sa narodil Pán ako človek z krvi kráľa Dávida radujme sa… v maštaľke v Betléme, v jasličkách na slame… a príde znova na svet ako človek.

Aj po dvoch tisícročiach je stále čas radosti — veselosti, veseľme sa…

Marta Slezáková
Narodila sa 24. decembra 1937 v Starej Turej. Študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a štúdium dokončila na Fakulte osvety a novinárstva Karlovej univerzity v Prahe. Dva roky pôsobila v Československom rozhlase v Prahe, potom od r. 1965 do r. 1991 v Československom rozhlase v Bratislave, ako redaktorka a režisérka spravodajských a publicistických relácii. V r. 1977 získala prvé ocenenie v literárnej súťaži Nedeľnej Pravdy za poviedku Deň ako iné dni. Publikovala v rôznych slovenských i českých časopisoch a ročenkách. Písala tiež rozhlasové poviedky, ocenené boli Chuť hríbovej polievkySen o bielych topoľoch. Vydala knihy Všetci sú v Amerika (1993) a Humbug (1995).

Be the first to comment on "Čas radosti veselosti…"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*